Chovné zariadenia pre malé hlodavce

[lienka]

Chovné zariadenia pre malé hlodavce

Vyhovujúce chovné zariadenie je jedným zo základných predpokladov úspešného chovu malých hlodavcov. Chovné zariadenie tvorí životné prostredie malých hlodavcov, preto musí v plnej miere zodpovedať ich biologickým potrebám vytvorením optimálneho mikroprostredia.

Klietky

Klietky majú byť konštrukčne riešené tak, aby zabránili voľne žijúcich hlodavcov a obťažujúceho hmyzu, ktoré môžu spôsobiť nebezpečné ochorenia. Chované hlodavce však potrebujú dostatok čerstvého vzduchu, preto musia byť klietky riešené tak, aby medzi nimi dostatočne prúdil čerstvý vzduch.

Jednotlivé klietky sa spájajú do viacerých celkov a podľa potreby ich možno umiestniť i do niekoľkých poschodí nad sebou; v takom prípade hovoríme o chove v tzv. batériách. Táto technológia dobre vyhovuje chovu morčiat a činčíl.

Batérie pozostávajú z kovových rámov, na ktorých je napnuté pletivo, prípadne zostavujú z jednotlivých dielcov z bodového drôtu, ktorý je povrchovo upravený, aby nepodliehal rýchle korózii. Toto chovné zariadenie má veľkú prednosť v tom, že zvieratá chované na drôtenom rošte prakticky netrpia infekciami vyvolanými črevnými mikroorganizmami.

Drôtená podlaha musí byť konštrukčne riešená tak, aby otvormi prepadával odpad; otvory musia mať rozmer, aby sa hlodavce nemohli zraniť (zlomeniny končatín). Prax ukazuje, že najvhodnejšie rozmery pletiva, z ktorého je rošt, sú pre morčatá 7,5 x 12 mm, pre činčily 8 x 8 mm, pre veverice a burunduky 5 x 5 mm.

Chov hlodavcov na roštovej podlahe možno plne odporúčať, ale zvieratá si však musia na ňu postupne zvyknúť. Veľká väčšina druhov nemá problémy adaptovať sa na pohyb po drôtenej podlahe, spočiatku je však rozumnejšie uložiť na povrch roštu dostatok stelivového materiálu (sena, slamy), ktorý postupne odstraňujeme, aby prechod nebol náhly a zvieratá netrpeli stresom.

V takýchto batériách nečistota (výkaly, nespotrebované krmivo) prepadáva cez drôtenú podlahu na plechový alebo novodurový podnos. Naň sa odporúča nasypať piliny alebo nastlať novinový papier, príp. iný absorpčný materiál s vhodnou dezinfekčnou látkou, pretože odpad môže obsahovať nebezpečné patogénne organizmy.

Pre chov morčiat sa neodporúča štvorcová základňa jednotlivých klietok, pretože morčatá pri náhlom vyrušení často podliehajú panike, pobehujú v kruhoch po klietke a môžu sa nielen zraniť, ale aj zašliapať svoje mláďatá. Z týchto dôvodov je vhodný rozmer jednotlivej klietky 500 x 100 mm, čím zabránime zbytočným stratám.

Pre chov činčíl sú vhodné klietky s rozmermi 500 x 500 x 500 mm pre párový chov a klietky s rozmermi 700 x 500 x 700 mm pre skupinový chov v tzv. triách (1 samec + 2 samice).

Burunduky majú mať klietku veľkú aspoň 500 x 500 x 1000 mm. Veverice už potrebujú klietky s rozmermi 1000 x 1000 x 500 mm, Rozmery klietok môžu byť menšie vtedy, keď je zviera natoľko krotké, že ho možno pravidelne voľne púšťať po izbe alebo po záhrade.

Debničky

Na chov morčiat v drobnochovoch sa už tradične používajú debničky. Sú to najčastejšie celodrevené nádoby z preglejky alebo iného odpadového materiálu, prípadne zvnútra i oplechované. Veko debničky je z drôtu, ktoré zabraňuje uniknutiu zvierat. Takéto debničky, ale menších rozmerov sa používajú aj na chov chrčkov, potkanov a myší. Tieto síce veľmi lacné konštrukčne jednoduché chovné zariadenia majú veľa nevýhod. Predovšetkým je to veľmi malá trvanlivosť, pretože rýchlo hnijú a zvieratá drevo svojimi hlodavými zubami silne rozrušujú, ako aj to, že drevo sa nedá dostatočne vydezinfikovať antiseptickými prípravkami. Debničky sa dnes pokladajú za nemoderné chovné zariadenie.

Chrčky, sysle, potkany a myši sa chovajú v klietkach debničkového typu, ktoré sú však z plastov alebo zo skla. Sú to najmodernejšie typy klietok, ktoré majú oproti dreveným debničkám veľa výhod. Plasty sa vyznačujú vysokou tepelnou stabilitou, sú ľahké, trvanlivé, lacné, majú dobré tepelnoizolačné vlastnosti, dobre sa čistia a dezinfikujú, pri manipulácii nespôsobujú hluk.

Veko takéhoto chovného zariadenia je z perforovaného plechu, z bodového drôtu alebo z drôteného pletiva. Tým je zabezpečená dostatočná plocha na cirkuláciu čerstvého vzduchu.

Pretože takéto typy klietok majú nepriepustné dno, treba pevnú podlahu dávať hrubú vrstvu absorpčného materiálu, najlepšie kyslo reagujúceho, ktorý exkrementy vysušuje (napr. suchá rašelina, minerálny piesok so dobrou nasávacou schopnosťou; piliny majú malú absorpčnú schopnosť). Stelivový materiál vymieňame pravidelne, pretože zdrojom zápachu v zanedbaných chovoch sú exkrementy a produkty ich rozkladu. V týchto klietkach nepríjemne zapácha najmä amoniak. Amoniak tu vzniká na základe pôsobenia baktérii na moč a na základe prítomnosti zásaditých odpadkov, ktoré zostali po kŕmení alebo po nedokonalom čistení.

Prízemné koterce

V tomto type chovného zariadenia sa chovajú hlodavce (morčatá, myši, potkany, chrčky) priamo na podlahe s podstieľkou z hoblín, rašeliny, sena alebo slamy. Celý priestor (veľkosť závisí od našich možností) možno podľa potreby rozdeliť jednoduchým drevenými alebo plechovými priečkami na jednotlivé oddelenia. takto možno chovať úspešne aj väčšie skupiny zvierat spoločne.

Na 1 m2 plochy sa odporúča chovať 10 morčiat za predpokladu, že zostane rezervná plocha 1 m2 pre 20 - 30 mláďat. Myši a potkany možno chovať v tom istom priestore asi v dvojnásobnom množstve.

Veľkou výhodou týchto kotercov je jednak pomerne veľká úspora práce pri kŕmení, jednak sa takýto chov približuje prirodzeným podmienkam, v ktorých kolónie voľne žijúcich hlodavcov žijú. Táto technológia má tiež svoje nevýhody. Podlahy prízemných kotercov možno zle dezinfikovať, ventilácia priestorov nie je rovnomerná po celej ploche, vykurovanie väčších priestorov v zimných mesiacoch je nákladné, zvieratá pri pochybe víria drobné nečistoty v podstieľke, ktoré nielenže vdychujú, ale prach sa im usádza v nosových dutinách a na očných spojovkách, čo spôsobuje časté infekcie a ochorenia.

Voliéry

Najlepšie podmienky drobným hlodavcom chovaným v zajatí vytvoríme vo voliérovom chove. Na voliérový chov sa veľmi dobre hodia predovšetkým veverica, činčila, burunduk, degu i ďalšie druhy, ktoré sa dobre šplhajú po konároch. Voliéru si môže bez problémov zhotoviť každý, kto má kúsok miesta na terase, balkóne, priamo v byte alebo záhrade. Voliéry umožňujú malým hlodavcom nielen dostatok pohybu, ale i často plaché vzácne druhy tu úspešne odchovávajú svoje mláďatá. Podľa toho, kde sú voliéry umiestnené, rozoznávame vnútorné (izbové) a vonkajšie (záhradné) voliéry.

Vnútorná (izbová) voliéra

Najvhodnejšia konštrukcia izbovej voliéry je kovová z profilového železa alebo rúrok. Je vyplnená pletivom z pozinkovaného drôtu, príp. sa do konštrukcie môžu vsadiť sklené tabule a len vrchná časť (strop) voliéry, prípadne dvierka sú z pletiva.

V spodnej časti voliéry sú zásuvky z pozinkovaného plechu, do ktorých sypeme piesok, štrk, rašelinu alebo iný vhodný substrát.

Dvierka riešime tak, aby sa nimi dalo pohodlne prejsť pri manipulácii vo vnútri voliéry (čistenie, kontroly búdok, odchyt zvierat a pod.).

Zadnú stenu voliéry môžeme obložiť dekoratívnou kôrou z ihličnanov alebo listnáčov. Do voliéry dáme rozličné suché konáre a staré duté pne, v ktorých hlodavce prespávajú alebo si budujú svoje hniezda.

Krmivo a vodu podávame hlodavcom z vonkajšej strany, aby sme ich pri vchádzaní do voliéry nadmerne nerušili. Preto treba urobiť na voliére ešte jedny malé dvierka na ktoré z vnútornej strany upevníme poličku s kŕmidlom a napájadlom.

Vonkajšia (záhradná) voliéra

Záhradnú voliéru treba situovať tak, aby zvieratá neboli vystavené silným studeným nárazovým vetrom i prievanu a aby tam počas letných mesiacov neprenikalo silné slnečné žiarenie.

Voliéru situujeme v južnom až juhovýchodnom smere. Keď máme dostatočný priestor, môžeme v záhrade vybudovať celý rad voliér nadväzujúcich na seba. Týmto spôsobom nielenže ušetríme stavebný materiál a uľahčíme si prácu pri kŕmení, napájaní a čistení, ale zlepšíme i mikroklímu v jednotlivých voliérach. Pri takýchto voliérach treba vybudovať manipulačnú chodbu, čím sa zabráni stratám spôsobeným únikom zvierat z voliér. Aby sme zamedzili nadmernému vyrušovaniu chovných zvierat, predovšetkým v období reprodukcie, je potrebné, aby každá voliéra mala samostatný vchod.

Veľkosť voliér je limitovaná priestorom, ktorý má chovateľ k dispozícii. Samozrejme, čím bude voliéra väčšia, tým väčšia je pravdepodobnosť odchovu mláďat aj pri vzácnych druhoch malých hlodavcov, ktoré sa v zajatí ťažko rozmnožujú. Nevýhodou veľkých voliér je to, že zvieratá pomalšie skrotnú, prípadne zostanú stále plaché.

Dĺžka voliéry by mala byť 2 -3 m, šírka asi 1 m. Platí pravidlo, že hĺbka voliéry má byť väčšia než jej šírka. Výška voliéry nemá presahovať 2 m.

Základy pod konštrukciou voliéry robíme vždy z kvalitného betónu. Pôdu po vykolíkovaní pôdorysu voliéry najprv vykopeme do hĺbky 300 - 500 mm. Na dno dáme vrstvu hrubého štrku, ktorý dobre utlačíme. Na túto vrstvu položíme husté pletivo a naň asi 100 mm vrstvu betónu. Tieto opatrenia sa robia preto, aby sa zabránilo prípadnému podhrabaniu sa našich chovancov z voliéry a zároveň vniknutiu škodnej (lasiciam, tchorom, túlavým psom) do vnútra voliéry. Na betónovú podlahu potom nasypeme asi 200 mm vrstvu suchého piesku alebo rašeliny.

Bočné steny i zadnú stenu voliéry staviame z ostro pálených tehál (lícoviek), kvádrov, veľmi pekne pôsobia biele vápennopieskové tehly, ktoré sú nielen trvanlivé, ale i lacné. Dve tretiny stropnej časti zakryjeme drážkovanými doskami a na ne pripevníme krytinu. Vhodný je vlnitý eternit, dechtovaná lepenka alebo pozinkovaný plech.

Vlastnú konštrukciu voliéry môžeme zhotoviť z drevených hranolov (sú však menej trvanlivé), profilového železa, železnej guľatiny alebo železných rúrok. Steny vyplníme pozinkovaným šesťuholníkovým pletivom. Rámy voliéry zakotvíme do základov zabetónovaním železných pásov s otvormi pre skrutky.

Drevené časti napustíme prostriedkom, ktorý zabraňuje vlhnutiu materiálu a jeho hnilobe.

zdroj: AMBRUŠ B. 1991. Chováme chrčky, morčatá a iné hlodavce. Bratislava: Príroda, 1991. 109s. ISBN 80-07-00227-8